Málokto si dnes uvedomuje, aké boli lesy dôležité pre každodenný život našich predkov. Poskytovali a poskytujú obživu a základnú stavebnú surovinu – drevo. A hoci sa Rača spomína väčšinou v súvislosti s vinohradmi, na začiatku 19. storočia zaberali vinice 17% extravilánu pôdy, zatiaľ čo lesy 48%, čo bolo približne 885 ha!
Až do roku 1939 patrila väčšina zalesnenej plochy Pálfiovcom. Podľa urbárskeho kontraktu z roku 1666, Račania za 200 siah dreva, ktoré im panstvo zabezpečilo narúbať a doniesť do mestečka, museli zaplatiť 100 zlatých (v súvislosti s drevom sa používala tzv. priestorová siaha. Jedna siaha predstavovala asi 2,526 m³, takže 200 siah predstavovalo 505,2m³).
Mapa lesov v okolí Rače v roku 1928
Z konca 19. storočia sa v Štátnom archíve v Bratislave zachoval lesohospodársky plán lesov v Rači patriacich Mikulášovi Pálfimu. Správca lesov napísal, že na východe chotára prevažujú najmä buky a hraby, v nižšie položených lesoch zase duby. Najstaršie buky v Rači dosahovali veľkosti asi 26 metrov a po 95 rokoch ich rastu bol naplánovaný ich výrub. Z vyťaženého dreva bolo na ďalšie spracovanie určených len 5 – 10%, väčšia časť sa predala, ako palivové drevo.
Lesný revír v Rači bol natoľko veľký, že už oddávna mal množstvo vlastných chotárnych názvov, ktorými Račania opisovali konkrétnu oblasť. Časti lesa, ktoré sa nachádzali nad vinohradmi boli v 19. st. zväčša pomenované podľa polohy: Nad Feigelbergem, Nad Lisziglanti, Nad Sauriszli a Nad novima horami. Niekedy nám však tieto názvy približujú aj charakter a vegetáciu danej oblasti, ako: Bukovina, Bei der schőnen Linden (pri pekných Lipách) alebo Lipovi sztonek.
A keďže lipy neboli typickou drevinou, tým skôr sa ako rarita dostali do pomenovaní lesa. Pre poznanie hospodárstva našich predkov sú zaujímavé dva chotárne názvy a to Grosser Schveinskogel a Kleiner Schveinskogel, čiže veľký a malý svinský vrch. Tu Račania vodili ošípané, kde sa nakŕmili a napojili. V 19. storočí sa ošípané živili najmä žaluďmi a bukvicami. Potraviny, z ktorých získavajú svine výrazne väčšiu hmotnosť, šrot a kukurica, sa začali v našich podmienkach používať až o niečo neskôr.
O storočie neskôr, v roku 1941, v časoch, kedy po lesoch pytliačil Pišta Skála, patril lesný revír v Rači Pasienkovému kontu urbarialistov a mestu Bratislava. Lovila sa tu vysoká zver, zajace a jazvece. Ročný poľovný lístok stál 200 Ks (korún slovenských).
Proces vyklčovania lesov je dnes otázka celosvetová. V Rači sa v menšej miere tento proces začal už v polovici 19. storočia. V oblastiach severne od akadémie policajného zboru v Bratislave, za dnešnými skladmi zeleniny, sa nachádzali dva menšie lesíky: Veľký Šúr a Malý Šúr. Boli to lužné rašelinové lesy, s výskytom teplomilných stromov a rastlín, najmä jelší.
Z tejto oblasti vznikli v druhej polovici 19. storočia obecné pasienky. Tieto lesy boli typické pre oblasť pod Karpatmi, v minulosti sa nachádzali aj vo Vajnoroch, či iných obciach. Dnes z nich ostal len kúsok – Šúr, prírodná rezervácia v chotári Svätého Jura, za areálom bývalej BEZ-ky. Azda sa nám tento relikt minulosti podarí zachovať aj pre ďalšie generácie.
Mapa lesov v okolí Rače v roku 1888
Viac o histórii Rače aj tu: Nové fakty o živote a smrti pytliaka Štefana Skalu z Račištorfu
Štefan Hrivňák
Autor je archivár, odborný pracovník Štátneho archívu v Bratislave. V roku 2014 získal cenu Alexandra Húščavu za svoju prácu Historicko – geografický vývoj Rače v 19. storočí. Svoje články čerpá najmä z archívnych dokumentov, máp a historickej literatúry. Predložený článok je ďalším zo série krátkych štúdii o Rači, ktorých nosné obdobie je od druhej polovice 18. storočia do roku 1946.
Foto: archív autora, Štátny archív v Bratislave, dobová tlač z trampnet.sk. Maľba: Vojtech Polakovič
Bez komentára