Mzdy robotníkov vo vinohrade sa v priebehu stáročí rôzne menili a upravovali. Bolo to spôsobené viacerými faktormi, najmä devalváciou meny a vzrastom ceny potravín. Podľa štatútu mesta Bratislavy z roku 1576 bola denná mzda muža 11 denárov a ženy 7 denárov, nárok mali aj na stravu. Neskôr sa cena práce vo vinohrade ohodnocovala zvlášť, vzhľadom na konkrétnu činnosť.

Tisíce nájomných robotníkov

V roku 1676 sa napr. vo Svätom Jure platilo 7 denárov oberačom hrozna, nosičom putní 9 denárov a kopáčom 20 denárov denne. Denný pracovný čas závisel od ročného obdobia, pohyboval sa medzi 9 až 11 hodinami. O tom, že takýto typ pracovnej činnosti bol veľmi rozšírený, svedčí fakt, že v druhej polovici 18. storočia sa v Bratislave počas sezónnych prác vo vinohrade zdržovalo 6000 – 7000 nájomných robotníkov.

S vývojom miezd čiastočne súvisí aj tzv. urbárska regulácia Márie Terézie z roku 1767, reforma, ktorá presne a jednotne stanovovala povinnosti poddaných voči zemepánovi. Pre väčšinu dedín a mestečiek to znamenalo zníženie povinností a dávok, ktoré dovtedy museli zadarmo vykonávať, resp. platiť a odvádzať.

Vyskytli sa však aj prípady, keď poddaní neboli spokojní s presným určením úloh, ktoré im prislúchali. Takýto výjav sa udial aj v Rači.

Urbarialia Rača, šk. 42, 1768, ziadost o zachovanie kontraktu.

Radšej poplatky než robota

Račania si celkom odvykli od prác na zemepanskom majetku, pretože od roku 1666 mali s Pálfiovcami zmluvu, v ktorej boli robotné povinnosti nahradené platením poplatkov v pravidelných intervaloch. Kráľovské nariadenie, ktoré určovalo aj presný počet odrobených dní, sa však muselo uplatniť všade, bez výnimky.

Naši predkovia však nemienili pracovať v panských vinohradoch, oveľa radšej pracovali na svojich vlastných. Preto sa so stolicou dohodli, že aj z tohto urbáru sa vykúpia a Pálfiovcom budú namiesto vlastnej práce platiť alikvotnú čiastku. Ako prvé bolo treba ohodnotiť dennú mzdu robotníka a tu hneď nastal zásadný problém. Stolica ju určila na 20 denárov denne, čo bola v tom čase priemerná mzda pre tento druh práce.

Príplatok za odbornosť

No samotní Račania s tým neboli spokojní, svoju robotu si cenili aspoň na 30 denárov a takto argumentovali:

račsistorffski (račianski) poddany winohradniczi su najskusenejsi, takže nemože sa prirownat k robote insich nadennyku, kteri nejsu winohradniczi.

A ešte dodali:

takowich prespolnich nadennyku robota za skodliwu sa pocsita.

I to svedčí o tom, že práca vo vinohrade bola špecifická a oddávna braná ako odborná. Račania vedomí si svojich kvalít nakoniec títo poddaní vyjednali ohodnotenie svojej dennej mzdy na 25 denárov a podľa toho sa aj vypočítala výsledná suma, ktorá nahrádzala robotnú rentu. Tak sa vinohradníci mohli naďalej plnohodnotne venovať pestovaniu viniča vo svojich viniciach a zúročiť plody svojej práce.

Dokument, ktorí spísali Račania za účelom zachovania možnosti vyplácať sa zo svojich pracovných povinností.

Historické foto Račištorfu z roku 1923. Zdroj: Lenka Škorpilová

Autor textu: Štefan Hrivňák

Realizáciu výskumu podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.