Oslobodzovanie Bratislavy sa uskutočnilo začiatkom apríla 1945. Ľudia sa však na prechod frontu pripravovali asi mesiac vopred. Chystali si kryty v pivniciach, zháňali zásoby potravín, vody či zdravotnícke a požiarnické potreby. Časť ľudí odišla k známym na vidiek. Od 2. apríla prestali premávať električky a trolejbusy, zastavili sa dodávky vody, elektriny a plynu.

Spojený útok 7. gardovej armády Červenej armády generálplukovníka M. S. Šumilova sa začal 2. apríla. Jednotky 2. ukrajinského frontu maršala R. J. Malinovského začali obsadzovať Vajnory, na ďalší deň bola oslobodená aj Rača.

Vojaci a dôstojníci IV. ukrajinského frontu, ktorí 4. apríla 1945 oslobodili Bratislavu. Fotografovanie na námestí v Rači.

V stredu 4. apríla 1945 zaútočila Červená armáda v ranných hodinách po dnešnej Račianskej, Vajnorskej, Trnavskej a Prievozskej a cez prístav do Starého Mesta. Potom sovieti prenasledovali nepriateľa smerom na Patrónku a Karlovu Ves. Bratislavský hrad, ktorý zostal hlavným ohniskom nemeckého odporu, bol dobytý po štvrtej hodine popoludní.

Autokolóna vojakov IV. ukrajinského frontu sídlila aj po oslobodení v lokalite Barónka (za Nemeckým kultúrnym domom).

Smutné scény v Račištorfe

V Račištorfe sa po oslobodení začala aj neslávna etapa odchodu našich nemeckých susedov. Kto sa narýchlo neoženil či nevydal za Slováka, bol prinútený rodnú dedinu opustiť odísť. Dôvodom bola všeobecná nenávisť a túžba po pomste všetkým Nemcom.

Podľa pamätníkov sa odchádzajúce rodiny – zväčša evanjelici – zhromažďovali na námestí. Všetko, čo nevládali naložiť na konské povozy či nákladné autá, už ostalo navždy stratené. Nechýbali bežné domáce potreby, porcelán, keramika, ale ani hračky malých detí.

V dnešnom Nemeckom kultúrnom dome sídlila jedna zo zásobovacích jednotiek Sovietskej armády.

Mnohí videli svoje rodisko a domov naposledy, ďalší sa po rokoch a najmä po revolúcii dokázali vrátiť aspoň na chvíľu: Pozrieť si miesta, ktoré boli pre ich rodičov či starých rodičov domovom až kým neobrátila 2. svetová vojna život v Rači naruby.

Osobné spomienky

Spomienky na časy oslobodzovania Bratislavy opísal vo svojich blogoch aj Karol Charles Hatvani (blogy).

U nás na ulici (Račišdorfskej) robotníci navŕtali diery pod železničným mostom a vložili do nich výbušniny. Tieto boli pospájané šnúrami a jedného dňa sme tie šnúry my chalani ukradli a hrali sme sa s nimi – pekne horeli, od jedného konca k druhému. Stopy po dierach som pod tým mostom videl ešte roku 2007.

Pri moste tiež boli umiestnené dva železobetónové kvádre, jeden z každej strany, ako prípadnú prekážku pre vozidlá. A nakoniec za benzínovou pumpou v blízkosti terajších Krasňan bol umiestnený malý kanón, pri ktorom postával veselý nemecký vojačik. Ten z toho kanóna aj raz-dva razy vystrelil do polí smerom k Žabaciemu majeru, možno na potešenie nás detí. Podobný kanón bol umiestnený tam kde sa rozchádzali železnice – jedna na Nové Zámky, druhá smerom na Trnavu.

Odsun Nemcov

Bolo to okolo Veľkej noci roku 1945 kedy sa dedo rozhodol že bývanie na hlavnej ceste by mohlo byť nepríjemné a tak sme sa presťahovali do pivnice horárne nad Schienwegom (Peknou cestou), k Pechanovi. Tam sme boli hádam deň-dva keď, hrajúc sa vonku na ceste, som videl ako hore cestou ide pár nemeckých dôstojníkov na koňoch, a za nimi pochodujú nemeckí vojaci, stovky a stovky vojakov.

Medzi nimi boli vozy ťahané koňmi, a všetci, vojaci aj kone, vyzerali na smrť unavení. Dôstojníci prišli do dvora horárne na koňoch kde ich napojili pri studni. Hovorili že za nimi prichádzajú Rusi, a že takú divokú bandu sme ešte v živote nikdy nevideli. Odišli – a to bolo naposled čo som videl nemeckého vojaka. Nemám na nich zlé spomienky, ani z Humpolca, kde ich bolo hodne, ani z Bratislavy, kde ich bolo veľmi málo. Raz, idúc po ulici blízko nášho domu, šiel proti mne osamelý nemecký vojak.

Zdvihol som naňho ruku a povedal hajlhitla, a on nielen že nezdvihol svoju ruku, ako by sa patrilo, ale ešte na mňa pekne po viedeňácky zavrčal “Geh’ weg’ nach Oaš, búbi (choď do riti, chlapče)”!

Čo sa tej “divokej bandy” týka, moje a naše, rodinné, skúsenosti boli rovnaké ako už boli veľa razy opísané inými očitými svedkami: Rusi nemeckých vojakov, kde na nich naďabili, vraždili bez otáľania, čím si medzi ľuďmi získali povesť chladnokrvných vrahov; radi sa opíjali – ako svine, ako sa na okolí hovorilo; brali a kradli čo sa im zapáčilo, najmä náramkové hodinky, šperky, bicykle; znásilňovali čo sa len dalo, bez ohľadu na výzor a vek; mali problém s rozlišovaním medzi záchodmi a kúpeľňami; vadili im ploty medzi domami – buržuji, hovorili.

Príchod Sovietov

Na druhý deň po odchode posledných Nemcov sme s dedom boli v jednom dome na okraji vinohradov keď ktosi zakričal že prichádzajú Rusi. Všetci sme vbehli do domu a čakali. O chvíľu sa aj objavil vo dverách vojak s granátom v ruke: “Germán!?”, zakričal. Dedo vstal a povedal že tu žiadni Germáni nie sú, iba civilisti, ženy a deti. Rus poodišiel do dvora, dedo za ním, ja tiež, a Rus zahodil granát ďaleko do vinohradov.

Záber na pamiatku – s osloboditeľmi.

Granát nevybuchol, a bolo nám nakázané tomu miestu sa vyhýbať (ja som sa síce rozbehol že ho prinesiem naspäť, ale dedo s vojakom ma našťastie zastavili). Vojak rozprával rečou ktorej sa dalo trochu rozumieť. Vojna nám skončila celkom potichu. Pár výstrelov bolo počuť v tých dňoch kdesi z hôr nad Račišdorfom, a inak nič – nemeckí vojaci v našom okolí zmizli asi deň či dva pred príchodom Rusov. Na slovenských vojakov z tých dní sa nepamätám.

Smrť holiča Antonína Kopala

V tej pivnici bol s nami aj mladý človek, holič, ktorý sa na druhý deň rozhodol že zájde domov, pozrieť sa čo sa deje, a hádam si priniesť svoje nástroje a začať pracovať. Nedostal sa ďaleko, po pár sto metroch ho ľudia našli zastreleného. Pochovali ho na pravej strane Schienwegu, tam kde končí najprudšie stúpanie, a miestny kamenár pán Čeglej mu spravil pekný pomník.

Jeho hrob som tam roku 2007 ešte videl, ale náhrobný kameň už nie: bolo na ňom napísané Antonín Kopal, Apríl 1945…

Po pár dňoch sme sa vrátili domov. V našom dome pár dní prebývali vojaci a všetko bolo zničené a rozhádzané, vrátane kurníkov a šopy vo dvore.

Veselého nemeckého vojačika som našiel asi 200 metrov od nášho domu v brázde v poli zastreleného, v hrudi mal niekoľko zakrvavených dier. Ľudia vraveli že keď naňho Rusi naďabili že mu naznačili aby šiel od cesty do polí a keď bol od nich asi 20 metrov ho zozadu zastrelili. Čo si ten chudák počas tých dvadsiatich metroch asi vytrpel…

S dedom sme ho naložili na táčky a pochovali za železničným mostom blízko Halatky. O pár mesiacov sme našli ten hrob rozkopaný, vraj mesto pochovalo všetkých nájdených Nemcov do spoločného hrobu (bohvie kde to asi je?).

Teta Mariška Andódyová, ktorá bývala v poliach pri železnici blízko Prievozu, nám neskôr povedala o podobnej príhode. Aj pri nich bol pri ceste malý kanónik, a nemecký vojačik od neho spal dve noci v Mariškinom dome. Vraj vojna pre neho už skončila. Keď Rusi prehliadali dom našli ho sedieť pri stole.

Vraj zdvihol ruky, ruský vojak mu naznačil vyjsť na dvor a tam na neho namieril zbraň. Teta Mariška s krikom prosila že tu nie, tu preboha nie! Vojak Nemcovi naznačil ísť za roh domu – a tam ho zastrelil. Tete Mariške preskočilo v hlave a odvtedy sa s ňou dalo baviť iba o bosorkách a o urieknutí, o máločom inom.

Jej muž, Feri báči, spal vtedy po nočnej službe za rohom domu v šope na sene. Guľky z výstrelov preleteli šopou a milého Feri báčiho dosť nemilo zobudili.

jč, Karol Hatvani, foto archív ČSTK