Dlhoročná družstevníčka a vinohradníčka, skvelá kuchárka a chodiaca kronika mnohých račianskych udalostí Anna Würflová oslávila v tomto roku 85. narodeniny. Jej meno sa nám spája s úsmevom, výbornou štrúdľou a pagáčikmi. S Monikou Luknárovou, tiež gazdinkou, ale aj milovníčkou a propagátorkou račianskych tradícií, sa pri príprave plechu pagáčov zhovárali nielen o pečení. „Ťažký život sme žili. Nevieš si predstaviť, koľko sme sa narobili,” začne svoje rozprávanie Anka.

Povedzte pani Anka, odmalička ste žila v Rači?

Narodila som sa v Rači, aj súrodenci, aj rodičia. A tu sme my Zvozilovci aj bývali. Malý rodinný domček na Dolnom konci. Jednu izbičku sme mali, jednu kuchyňu a predná izba bola sklad. Keď si na to pomyslím, je mi ťažko. V našom okolí začali stavať susedia, a tak mama povedali, že aj my by sme niečo už mali urobiť. Starý dom sa zhodil a my sme počas stavby bývali vzadu vo dvore, len v jednej izbičke bez elektriny. Pri sviečke a pri petroleji sme si úlohy písali. Trámy sme obili papierom, aby sa z povaly netrúsilo. Keď sme zaspávali, počuli sme hore myši pobehovať. Ležali sme natisnutí piati v jednej miestnosti. Boli sme tak niečo vyše roka.

Pani Anka Würflová a Monika Luknárová.

V tom čase ste mali už 16 rokov. Museli ste rodine pomáhať?

Joj, od desiatich rokov som chodila do vinohradu všetko robiť. Doma som aj varila aj prala, keď mi mama nakázali. Raz som niečo červené do prádla dala. Neviem už čo. Plachta očervenela, zružovela a mama mi vtedy vysvetlili, ako si mám prádlo rozdeliť a čo s čím môžem prať. Raz aj mama vyťahovali z kotliny, kde vyvárali, také malé gate, boli to spodky môjho muža. Boli z nejakej ,,umeleniny” a zbehli sa. Tak sme sa smiali. A aj na tom družstve. Narobili sme sa, niekedy nás bolo aj 40 žien. Chudobno sa žilo, ale veselo.

Spomínate družstvo, vo vinohradoch pracujete vlastne dodnes. Chodili ste pred tým do školy alebo do inej práce ?

Rok som chodila na chemickú školu v Dimitrovke, ale brat bol na internáte v Baťovanoch, sestra tiež do školy chodila, otec bol železničiar. Doma chýbali peniaze. Rozhodlo sa, že by som mala ísť pracovať. Na Panenskej ulici v Bratislave som si urobila kurz strojopisu a odtiaľ ma vzali za pisárku do Vojenskej školy Jána Žižku z Trocnova, v areáli Lanfranconi. Potom do kancelárie oproti Grösslingu. Cez obedovú prestávku som si chodila kupovať sladký rožok a jogurt do mliečneho baru pri Národnom divadle. Po ceste nazad som sa vždy pomodlila pri kostolíku. Videla ma pri tom jedna úradníčka, taká karieristka, a nahlásila to. Tak ma prepustili. Potom som ešte pracovala v Investičnej banke. Neskôr, keď som sa v apríli roku 1957 vydala, tak som podpísala v družstve. Už som tam 65 rokov!

Anka Würflová je známa kuchárka, ktorá opatruje tradičné račanské recepty, ale aj celoživotná vinohradníčka.

Vydali ste sa za Miroslava Würfla. Mal elektrotechnickú priemyslovku a aj študoval na vysokej škole. Narodili sa vám postupne tri deti. Ako si spomínate na toto obdobie?

V januári roku 1957 mužovi zomreli mama. Boli veľmi ťažká, tak im museli dať cínovú truhlu. Pohreb mali na začiatku februára a bolo veľmi klzko. Zať Štifo Benkovič mal kone, dal na vlečku škváru a posypal cestu. 16 ,,trogarú”, nosičov, sa vystriedalo, kým ich odniesli na cintorín. V apríli sme mali svadbu. Pýtali sme sa u dekana, že či môžeme, keď mama v januári umreli. Oni povedali, mamička je už na pokoji, už ju nechajte a vy sa zabavte, koľko myslíte. Svadbu sme mali tu, v dvoch izbách. 50 hostí sme mali, aj sa tancovalo.

A čo bolo po svadbe?

Nemali sme kde bývať, tak sme išli rodičovský dom nadstavovať. Bolo treba peniaze, tak muž zo školy odišiel pracovať do Výskumného ústavu zváračského. Robil tam 33 rokov. Stavali sme tak, že sme vôbec strechu dole nedali. Zdvíhali sme ju kladkami. Ľudia tu stáli a chodili sa na to pozerať (smiech). Stavali sme bez pôžičky. Len na okná sme si požičali a rýchlo to splatili z peňazí za fazuľu a jahody. Neskôr môj otec pýtali televízor, že bude futbal. Taká malá obrazovka a 3400 korún stál.

Na prezentácii s Romanom Bombošom predvádzala mladším gazdinkám svoje umenie.

Až potom sa narodili deti?

V júni roku 1963 sa nám narodil prvý syn Peter v pôrodnici na Šulekovej. Mal osem mesiacov, keď vypukol týfus. Dostala som horúčku a odviezli ma do cholera barakov, niekde ako je dnes Miletička. Veľa Račanov tam bolo. Päť týždňov som odtiaľ nemohla odísť. Hoci mi nič nebolo, musela som jesť veľa liekov. Deň pred prepustením odviezli na detskú kliniku syna. Všetky choroby tam prekonal – osýpky, kiahne aj zápal pľúc. Do toho som ešte zistila, že som tehotná. Veľmi som sa bála. Mirino sa narodil presne 13 mesiacov po Petrovi. Keď mi primárka Lojková povedala, že mám druhého chlapca, hneď som sa jej pýtala, či je v poriadku. Po tom týfuse a tej kope pilulí čo mi dávali, som mala obavy. Ale pôrod bol ľahší a rýchlejší než prvý. Sama som do pôrodnice (dnes budova Miestneho úradu na Alstrovej – pozn. red.) prišla. Ako dnes si pamätám, ako mi išla na schodoch oproti sestrička Otila Sučanská a karhala ma: ,,Ty lárvo jedna, a skúrej si nemohla dondzít?” (smiech).

Ku dvom chlapcom pribudla zakrátko aj dcéra.

Chlapci boli ako dvojičky, aj som ich tak obliekala. Už od štvrtej ráno som prala a o siedmej mi viseli plienky na balkóne, neboli vtedy pampersky. Ale v Krasňanoch menili plienky, to bola nová služba a veľká pomoc. Tretia sa mi narodila dcéra. Ešte som stihla ísť natrhať lusky fazule. Hore do Drozdov, ako je teraz Drozdová ulica. Od pol druhej do pol štvrtej poobede som natrhala 75 kilo! Odvtedy sme takú úrodu nemali. Prišla som domov a muž rýchlo bicykloval na poštu za Feďom Čerňanom zavolať záchranku, lebo mi voda už odtiekla. To bolo 21. augusta v roku 1968. Deväť dní som sa ešte v špitáli trápila, Zuzana sa narodila až na otcove narodeniny.

Žije sa dnes inak ako vtedy?

Medziľudské vzťahy nám chýbajú. Velice. A títo naši páni… Len nám sľubujú a sľubujú – a nič. Za 65 rokov roboty na družstve mám smiešnu penziu, na život to skoro nestačí. Dneska už nikto nedokáže byť takú dlhú dobu v jednej robote. A ťažkej! A ja som stále tam. Ešte som bola oberať aj tento rok na jeseň, ale už len trochu. Aj som vázala, aj na zelenej robote bola. Mladí ľudia, z nich už to nikto robiť nebude, lebo to nie je ani zaplatené. Ani ich to nebaví.

Deti z Lisovne. Na detstvo a mladosť v Rači nedá dopustiť ani Anka, hoci priznáva, že to boli ťažké časy,

Keď sa tak obzriete dozadu, čo vás robilo najšťastnejšou a čo by ste odkázala dnešným mladým?

Že mám samostatné deti a všetky vyštudovali. Pamätám si, keď som ich videla ako sa po ceste zo skúšok smejú. Už som vedela, že obstáli a tešila som sa. A čo by som odkázala? Že najdôležitejšie sú rodina a dobré medziľudské vzťahy. Treba si ich pestovať v každej dobe.

Monika Luknárová

Foto archív M. Luknárovej, A. Würflovej, FB Rača na starých fotografiách a pohľadniciach