Rača už nie je to čo bývala, počúvame často dnes. Akoby miesta a ľudia inde v tejto krajine neprechádzali vývojom a nemuseli sa vyrovnávať so zmenami, ktoré prináša doba a život. S maliarom Vojtechom Polakovičom (72), ktorého diela zachytávajú jeho rodisko ešte z čias, keď bola Rača dedinou, sme sa rozprávali o zmenách, politike aj tom, ako vníma, že sa jeho syn Janko rozhodol vstúpiť do búrlivých predvolebných vôd.

Vojtech Polakovič s manželkou a deťmi – dcérou Evou a synom Jánom.

Každá generácia má zvláštny pocit tajomna, keď počúva historky tej predchádzajúcej. Vaše obrazy veľa hovoria o starej Rači. Zachytávajú miesta, ktoré už často ani neexistujú. Je vám za nimi smutno? Ak áno, za ktorými?

Pamätám si na Raču, keď bola ešte dedinou. Ľudia sa živili poľnohospodárstvom a vinohradníctvom. Spomínam si na oberačky vo vinohrade, kde hrozno zvážali kone, na žatvu na poli, kde sa ručne kosilo obilie. Aj my deti sme museli častokrát tvrdo pracovať, pomáhať rodičom. Napriek tomu sa rád vraciam do detských rokov, na miesta kde sme sa hrávali, do čias keď sme sa kúpali a korčuľovali na rybníku, sánkovali sa na Zlatej nohe alebo lyžovali na Slalomke. Hrávali sme hry, ktoré sa dnes už nehrávajú – guličky, blechu, štulne. Futbal sa hrával na ceste, po ktorej nejazdili autá. Nedeľa bola sviatkom. Rača bola plná ľudí, ktorí sa po nedeľnej omši prechádzali ulicami vo sviatočnom oblečení. Medziľudské vzťahy boli vrúcnejšie, ľudia si boli vzájomne nápomocní, panovala medzi nimi väčšia úcta. A krásne na tom bolo najmä to, že som bol mladý :) Som rád, že som to zažil, z týchto spomienok čerpám dodnes vo svojej tvorbe. Ale či mi je smutno? Nie. Veľa vecí sa zmenilo, no každé obdobie má svoje čaro.

Obrazy starej Rače od Vojtecha Polakoviča.

Čím ste žili vo veku povedzme okolo 15 rokov? Ako vyzeral život v Rači? Bolo ešte cítiť, že je krátko po vojne?

S kamarátmi sme sa schovávali v bombových jamách, hľadali v nich prilby a vojnové zbrane. Hrávali sme sa aj v nemeckom betónovom bunkri na Rendézy, okolo ktorého sme pásli kravy. Hospodárstvo sa po vojne ešte len zviechalo a my ako súkromne hospodáriaci roľníci a vinohradníci sme museli odovzdávať povinné čiastky mlieka, vajec a pri zabíjačke krupon – chrbtová časť kože od svini, určená na technické spracovanie. Sladkosti v tom čase neboli bežne dostupné. V obchodoch sa dal kúpiť “krumpl cukr”, turecký med a na pitie “brauza”, ktorá sa zarábala s vodou. Naša detská špecialita bol mastný chlieb posypaný kryštálovým cukrom. Mama si nemohla len tak zmyslieť, že chce nové šaty. Každá rodina dostala pridelený určitý počet bodov, na základe ktorých sa nakupovalo šatstvo na celý rok. Ale vtedy sme to brali ako samozrejmosť.

Mojou inšpiráciou sa stali zážitky z detstva a mladosti. Chcel som, aby Rača, akú si ju pamätám, neostala len v mojich spomienkach, tvrdí Vojtech Polakovič.

Nástup socializmu sa ako dotkol Rače? Dodržiavali sa staré tradície, alebo krok po kroku mizli vrátane vinohradníctva a vinárstva?

Po nástupe socializmu bola Rača priradená k Bratislave ako jej mestská časť. Zo súkromného hospodárstva, kde si každý hospodáril sám na vlastnú zodpovednosť, sa postupne začalo prechádzať na plánované hospodárstvo. Časť dopestovanej produkcie sa odovzdávala a bola prerozdeľovaná obyvateľom, ktorí v hospodárskej výrobe nepracovali. Rača bola svojou polohou a dobrou pôdou predurčená na pestovanie hrozna. V tom čase vznikli aj Vinárske závody, kam mohli vinohradníci odpredať svoju úrodu. Vinárstvo a vinohradníctvo teda prekvitalo. Skôr iné odvetvia, ako poľnohospodárstvo alebo živočíšna výroba, sa postupne presúvali do iných regiónov. Niektoré zvyky sa začali vytrácať – vozy s koňmi nahradili traktory, ľudové kroje z bežného života vytlačil mestský štýl obliekania. Ale napríklad tradičné hody a dožinky každoročne nemohli chýbať.

Vy ste dospeli v časoch ČSSR, keď už voľby boli len formalitou. Spomínali vaši rodičia napríklad na to, aké bývali predvolebné kortešačky v Rači?

Z rozprávania rodičov viem, že kortešačky boli samozrejmosťou. Pri predvolebnej agitácii nechýbal pohár vína či poctivý guláš.

Kandidáti na posty richtára a poslancov sa však prezentovali najmä svojou prácou a výsledkami. Osobné útoky, ktoré vídať dnes, neboli vôbec bežné. Ľudia si uvedomovali, že spolu musia žiť aj po voľbách.

Za socializmu už vedúcu úlohu prevzala komunistická strana, ktorá určila aj kandidátov na poslancov. Voľby sa stali povinnosťou, no zároveň iba formalitou – ľudia volili to, čo im bolo prikázané.

Vnímali ste aj dozvuky toho, že ľudia prišli o vinohrady, a začalo sa družstevné hospodárenie?

Keď som mal 10 rokov, bolo v Rači založené jednotné roľnícke družstvo. Myšlienkou bolo, že roľníci a vinohradníci spoja svoje statky a budú spoločne hospodáriť. Oficiálne sa členovia hlásili na báze dobrovoľnosti. V zásade tam však väčšina gazdov vstúpila pod nátlakom. Sústredili tam všetok svoj majetok – polia, vinohrady, hospodárske zvieratá. Mnoho z nich sa z toho psychicky zrútilo – mali pocit, že prišli o všetko, čo dovtedy budovali. Z tohto združstevňovania sme mali radosť možno my mladí, lebo sme nemuseli toľko pomáhať vo vinohradoch či na poliach. Postupne si na túto formu spoločnej práce všetci zvykli a je pravdou, že časom sa družstvám darilo dosahovať pekné hospodárske výsledky.

Fotogaléria: Deň otvorených dverí v galérii Vojtecha Polakoviča

Ako vnímali Račania prvé bytovky – najskôr Krasňany, potom Barónka, Záhumenice?

Plánované hospodárstvo určilo časť Rače na bytovú výstavbu. Pozemky boli Račanom odňaté na výstavbu, za smiešnu finančnú náhradu. Medzi nimi boli aj pozemky na Záhumeniciach, ktoré patrili našej rodine. Dnes tam stojí sídlisko. Ľudia to prijali, lebo museli. Nemali na výber. S výstavbou sídlisk začali prichádzať noví obyvatelia, priniesli nové poznatky, nové zvyky. Pre nás chlapcov boli samozrejme najzaujímavejšie nové dievčatá :) Som rád, že aj „noví Račania“ majú Raču za svoju a všetci máme spoločný záujem – rozvíjať ju tak, aby sa nám tu žilo dobre.

Kedy ste vlastne začali maľovať? Bolo to preto, že sa vám Rača mladosti začala strácať pre očami?

Kreslil som už na základnej škole, vždy ma to bavilo. Na školu s umeleckým zameraním som sa nedostal a život ma profesne zavial inam. Popri zamestnaní som si občas niečo namaľoval, skúšal som rôzne motívy. Nakoniec sa mojou inšpiráciou stali práve zážitky z detstva a mladosti. Chcel som, aby Rača, akú si ju pamätám, neostala len v mojich spomienkach. A tak som začal postupne vytvárať kroniku nášho regiónu formou obrazu (www.vojtechpolakovic.sk).

Mali ste možnosť vďaka svojim obrazom stretávať sa s prezidentmi, premiérmi, starostami či primátormi. Našli ste medzi nimi nejaké spoločné črty, ktoré ich predurčovali na úspech?

Stretol som sa s mnohými z nich, mal som možnosť darovať im obraz s motívom Rače, čo považujem za česť. Ich povahové črty je mi ťažko hodnotiť. Vždy išlo o spoločenskú akciu a môžem povedať, že všetci boli príjemní. Som toho názoru, že ak sa do tejto funkcie dostali, museli byť ambiciózni, sebavedomí, odborne zdatní politici, schopní vytvoriť okolo seba dobrý tím a navrhnúť správne riešenia. Boli demokraticky zvolení, preto som ich rešpektoval a rešpektujem.

Dnes to skúša váš syn Janko. Politika je ale dosť nepriateľské prostredie. Neodhovárali ste ho od tohto rozhodnutia?

Vojtech Polakovič so synom Janom.

V prvom rade, Janko je dospelý a rozhoduje sa sám. Je pravda, že ak by to bolo na mne, bol by som radšej, ak by sa realizoval v menej kontroverznej oblasti. Pretože som si vedomý, že ako politik bude mať okrem sympatizantov aj mnoho neprajníkov. Rozhodol sa však ísť touto cestou a teda ho samozrejme podporujem. Ako rodič som rád, že po odznení puberty na sebe začal pracovať. Dopomohol mu k tomu aj tvrdý šport, ktorý ho naučil disciplíne, a v ktorom dosiahol aj pekné výsledky. Vyštudoval dve vysoké školy, vybudoval prosperujúcu firmu. Vážim si tiež, že napriek lákavým možnostiam pracovať v zahraničí zostal na Slovensku. Je cieľavedomý, odhodlaný a nebojí sa postaviť za správnu vec. Verím, že má predpoklady stať sa dobrým politikom.

Okrem neho už máte v rodine vďaka dcére Eve aj ďalšiu generáciu – ako si užívate vnúčika?

Ako každý starý rodič, aj ja si myslím, že náš vnúčik je najkrajší, najmúdrejší a najšikovnejší :) Život sa mi za posledné roky spomalil. Mám viac času ako keď boli malé moje deti, a tak si ho užívam naplno. O to viac, že tiež žije v Rači, takže sme spolu prakticky každý deň. Som presvedčený, že v budúcnosti z neho bude úspešný mladý muž. A verím, že mu Rača prirastie k srdcu rovnako ako celej našej rodine – a že sa tu bude mať dobre.

VIDEO Portrét Vojtecha Polakoviča

Jč, es, foto archív vp/ www.vojtechpolakovic.sk

Inzercia