Vojtech Polakovič namaľoval obraz Štefan Pišta Skala, Malokarpatský pytliak.
Skutočný životný príbeh Štefana Skalu sa stal námetom pre knihu Malokarpatský pytliak. Kým autor tohto zaujímavého diela Štefan Závodský mohol niektoré pasáže dramatizovať podľa svojej vlastnej predstavivosti, skutočné údaje z archívov opisujú s krutou faktografickosťou vyčíňanie Skalu, ktorý sa stal jedným z našich najslávnejších rodákov – v tom negatívnom slova zmysle…
Príbeh výčinov a posledných dní Štefana Skalu (niekde sa uvádza aj ako Skála) je vsadený do obdobia Slovenského štátu (1939 – 1945), keď v Európe zúrila 2. svetová vojna. Doba bola veľmi ťažká, mnohé krutosti zachytávajú aj údaje zo spisov vo fonde Štátneho zastupiteľstva v Štátnom archíve v Bratislave.
Štefan Skala, medzi kamarátmi volaný Pišta, sa narodil 15. 2. 1913 v Račištorfe. Vo svojej rodnej obci mal mnoho kamarátov, napriek tomu, že mnohí ho poznali skôr ako násilníka a veľkého bitkára. Meral 174 cm (v tej dobe sa priemerná výška mužov pohybovala okolo 170 cm), bol statnej postavy, mal širokú bradu, veľký nos a vysoké čelo, na ktorom čnela 2 centimetre dlhá a pol centimetra široká jazva.
Vďaka svojim výrazným vonkajším znakom bol neprehliadnuteľný. Na hlave mal krátko ostrihané vlasy gaštanovej farby a spoza sivých očí často nevraživo pozeral na vonkajší svet. Pracoval ako robotník, bol ženatý a krátko po svadbe sa mu narodila dcérka.
Jeho žena Ernestína to s ním mala skutočne ťažké. Vo svojich 28 rokoch bol už 8 krát súdne trestaný za rôzne delikty. Boli medzi nimi najmä bitky a ublíženia na zdraví, ale aj strieľanie na hájneho Matulu, odcudzenie kozy či vyhrážanie sa zabitím. Za tieto svoje skutky si vo väzení odsedel viac ako 4 roky. Hoci bol známy tým, že pytliačil v malokarpatských lesoch, nikdy ho pritom nepristihli. Okolité hory aj vinohrady poznal ako málokto, odmala do nich chodil a vedel o všetkom, čo sa v nich deje.
Krvavá bitka s pilotom
V prvý februárový deň v roku 1941, v sobotu večer, Pišta už niekoľko hodín chodil po krčmách. Pil borovičku, zapíjal ju pivom. Niekoľko minút pred 23. hodinou večer zamieril na zábavu. V šenku panovala príjemná atmosféra, hral sa gulečník, aj sa čosi popíjalo. Pri výčape sedel 22-ročný poľný pilot stíhacích lietadiel Anton Matušek. Pochádzal z Dolného Hričova, býval v Piešťanoch vo vojenských kasárňach. V Rači mal frajerku Adelu Ďurdovičovú, za ktorou chodieval v čase voľna.
Dobová tlač priniesla aj správu o hľadaní Pištu Skalu s upozornením, že je nebezpečný a ozbrojený.
V onen deň nepil mnoho, s priateľmi a frajerkou si dopriali varené víno, zabávali sa a smiali. Napriek tomu sa mu vďaka nešikovnému pošmyknutiu podarilo zhodiť prázdne poháre z barového pultu. To okamžite zaregistroval Pišta, ktorý mal v podnapitom stave agresívnu náladu. Pristúpil k Tónovi a strhol mu nadplecník z jeho vojenskej blúzy.
„Čo bláznite,“ reagoval prekvapený Tóno, ktorý Pištu nepoznal a nevedel o ňom, že je obávaný bitkár. Opitý Pišta však neodpovedal a udrel Tóna pravým hákom na ľavé oko. Ten sa začal brániť a strhla sa bitka, ktorej sa ostatní v hostinci iba prizerali. Pišta bol však silnejší, zúrivejší a oveľa skúsenejší bitkár, preto Tóno asi po 20. sekundách začal pred ním utekať.
Vybehol z hostinca a bežal snehom hore obcou. Pišta ho začal prenasledovať. Tóno prebehol asi 500 metrov a potom vbehol do dvora, kde sa potkol a spadol do snehového záveja. Agresor ho dostihol, vytiahol nôž a začal ho na zemi bodať. Tóno sa bránil rukami, preto veľa rán vykryl, ale aj tak dostal jednu ranu do krku.
Zrazu Pišta prestal bodať, schytil Tóna a vyvliekol ho na ulicu: „Poď kamaráde, dáme si box.“ Tóno vzal nohy na plecia a utiekol do domu svojej frajerky. Pišta ho už neprenasledoval. „Ale som mu dal,“ rozprával ešte v tú noc v krčme kultúrneho domu.
Zranenia Tóna Matušeka sa ukázali menej vážne, ako spočiatku vyzerali. Išlo najmä o povrchové rezné rany, po ktorých ostali iba viditeľné jazvy bez vážnejších následkov. Po šiestich týždňoch bol pilot opäť schopný vykonávať predchádzajúce povolanie.
Pištu Skalu 2. februára 1941 (viď dokument o prijatí do väzby) predbežne zatkli pre podozrenie z ťažkého ublíženia na tele. Vo väzení pobudol mesiac a potom ho sudca prepustil na slobodu s podmienkou, že sa bude zdržiavať v mieste svojho bydliska. Ten však neuposlúchol…
Z pytliaka vrah
Piateho apríla v lese zastrelil poľovníka Viktora Haluzického, čím definitívne prekročil hranicu medzi obdivovaným pytliakom, ktorý vždy dokázal prekabátiť žandárov, a nenávideným zabijakom… O dva dni nato navyše smrteľne postrelil žandárskeho strážmajstra Víta Kollára.
Na Skálu bol vzápätí vydaný zatykač za dvojnásobnú vraždu a za jeho dolapenie vypísali odmenu 5000 korún!
Skalova obeť: žandársky strážmajster Vít Kollár
Hoci nepriamo, spája sa s malokarpatským pytliakom aj ďalšia tragédia. Štrnásteho apríla 1941 si ho v stupavskej krčme ľudia pomýlili s Michalom Šimekom z Perneku a zavolali naňho žandárov. Prišli traja, ktorí sa Šimeka snažili zadržať. Ten, nechápajúc čo sa deje, sa začal brániť. Svedkovia tvrdili, že muž podobný Skalovi mal jednu ruku vo vrecku a obávali sa, že chystá tasiť zbraň.
V trme-vrme nakoniec vyšiel výstrel zo služobnej pušky jedného zo žandárov. Šimek dostal guľku do hrude a zakrátko nato dodýchal… Keď sa následne ukázalo, že žandári zabili nevinného človeka, vypukli na cintoríne v Stupave občianske nepokoje.
Zrada kamaráta
Nakoniec však ani Štefan neušiel svojmu osudu. Dopadol, ako mnohí pred ním. Zradil ho kamarát Ján V. zo Svätého Jura, ktorý mu predtým pomáhal a nosil jedlo. Namočila ho do toho jeho žena, ktorá sa ulakomila na vypísanú finančnú odmenu. Štvrtého mája zaviedol zradca žandárov priamo ku Skalovmu úkrytu.
Hľadaný vrah pascu zakrátko vytušil, no kým sa stihol spamätať a zorientovať, bol postrelený. Aj v tejto beznádejnej situácii sa odmietol. Streľbu opätoval a zranil dvoch prenasledovateľov. Bojoval však s veľkou presilou. Nakoniec si ho jedna z guliek predsa len našla. Skonal na mieste, pochovali ho pri múre cintorína v Svätom Jure.
Podľa textu vyšetrovateľa Jozefa Šétaffyho neskôr spáchal Ján V. samovraždu pod ťarchou výčitiek svedomia a tiež reakcií okolia. Veľa ľudí mu vyčítalo zradu…
Mnohí ľudia z okolia si po smrti Skalu vydýchli, iní po rokoch vybudovali romantický kult osobnosti podobný Jánošíkovi. Štefan Skala ostáva zaujímavou postavou histórie Rače. Jeho rodina a priatelia na neho nemali zlého slova, hoci bol nepochybne veľmi prchký a po potúžení sa alkoholom aj násilný človek. Ak mu niekto skrížil cestu, bol nekompromisný. Bol vynikajúcim strelcom a lovcom. Za určitých okolností z neho mohol byť ideálny vojak. Osud to však zariadil inak.
Fotogaléria:
Príbeh Štefana Skalu vyrozprávaný očami vtedajušieho slávneho vyšetrovateľa Jozefa Šétaffyho.
Správa o prijatí Štefana Skálu do vyšetrovacej väzby z 2. februára 1941.
Úmrtný list malokarpatského pytliaka Štefana Skalu.
Vlastnoručný podpis Skalu na uznesení vydanom vyšetrujúcim sudcom v roku 1941.
Štefan Hrivňák
Autor je archivár, odborný pracovník Štátneho archívu v Bratislave. V roku 2014 získal cenu Alexandra Húščavu za svoju prácu Historicko – geografický vývoj Rače v 19. storočí. Svoje články čerpá najmä z archívnych dokumentov, máp a historickej literatúry. Predložený článok je ďalším zo série krátkych štúdii o Rači, ktorých nosné obdobie je od druhej polovice 18. storočia do roku 1946.
Foto: archív autora, Štátny archív v Bratislave, dobová tlač z trampnet.sk. Maľba: Vojtech Polakovič
Bez komentára