Krasňančania, a asi aj väčšina Račanov, poznajú jazierko vo vinohradoch nad Peknou cestou. Podľa oficiálnych údajov ide o malú vodnú nádrž Vajspeter, ktorú vybudovali v roku 1974 prehradením Vajspeterského potoka. Voda sa mala používať na závlahu viníc, ale priznám sa, že za desať rokov, čo tam pravidelne chodím, som vinice zavlažovať nevidel.
Nádrž súvisí s objektom pod kopcom, ktorý kedysi patril JRD. Známy račiansky vinár Eduard Brychta mi povedal, že voda pritekajúca do bazéna sa používala na miešanie postrekov. Ani toto som tam nikdy vinohradníkov nevidel robiť.
Vráťme sa však k jazierku. Je to jedným slovom paráda, mať takéto niečo kúsok za domom. Hoci sú tam staré tabule – Zákaz vstupu a lovu rýb – nikto to nerešpektuje. Priznám sa, ani ja, lebo mi ten zákaz nepríde zmysluplný (ale neústupčivá časť majiteľov viníc môže mať iný názor). Jazierko obľubujú najmä rodiny s deťmi, psíčkari a romantickí tínedžeri. Bohužiaľ, k ohnisku, ktoré je pri jazierku, chodia aj huliči trávy. A tak vidno v krásnom prostredí rozrezané PET fľaše, plechovky, škatuľky od cigariet aj obaly, však viete asi od čoho.
Nechcem však kaziť idylku. Teraz na jar je na Vajspetri krásne. Prednedávnom sa domilovali žaby, v okolí kvitnú divé kvety – začalo sa to blyskáčmi, pokračuje to cez zimozoleň a hviezdicu, trnky a onedlho zavoňajú agáty. V lete je pohľad na vodnú hladinu ozajstným osviežením, najmä podvečer. Jeseň je pekná všade a vždy. A v zime, keď naozaj prituhne, sa jazierko zmení na prírodné klzisko. Korčuľovať sa v lese, kúsok za domami, to inde v Bratislave nemajú…
Ako som už spomínal, v jazierku je zákaz lovu rýb, ale sem-tam rybári prídu. Neviem, čo tam je, ja som chytil iba malé červenky a videl maličké šťučky. Jazierko je domovom dvoch párov divokých kačíc, ale hniezdiť som ich tam nevidel. Tiež tam žijú minimálne dve korytnačky písmenkové – to sú tie americké, ktoré tam vypustil nejaký chovateľ.
Pekná je aj prechádza po chodníku popri Vajspeterskom potoku. Škoda len, že potôčik, ako vystrihnutý z prírodopisného filmu, hyzdia pneumatiky, fľaše či konzervy. Asi sa chatárom skotúľali dolu svahom.
Nádrž Vajspeter je skrátka idylické miesto, akým bola aj pred dvadsiatimi rokmi, keď som k nemu prvý raz na bicykli náhodou zablúdil. Je to oáza pre všetkých. A snáď ňou aj zostane – či už napriek záluskom developerov na vinohrady, alebo hromženiu vinohradníkov, ktorí by „civilov“ najradšej držali od viníc čo najďalej.
Andrej Ďuríček
Fotogaléria:
Bez komentára